Príbeh Antona Tunegu

V nedeľu, 20. februára 2011, uplynulo 60 rokov od násilnej smrti troch mladých ľudí: Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Stali sa obeťami bezohľadného politického násilia a súčasne aj hrdinami rodiaceho sa protikomunistického odboja na Slovensku.

Anton Tunega

Obrázok: Anton Tunega (Zdroj: R. Letz: Odkaz živým.)

Dnes, keď naše myslenie a konanie často určujú zásady pragmatizmu, sa zdá obeť týchto troch mladých chlapcov ako absurdná a zbytočná. Načo sa postavili proti niečomu, čo aj tak nemohli zmeniť? Mohli žiť niekde v ústraní, čakať a prispôsobovať sa. Keby sa to stalo, tak by sme si vlastne ani nemali čo pripomínať. Ale práve preto, že nám svojim konaním dali vzor, práve preto, že sa neprispôsobili, ale rozhodli sa bojovať, môžem písať tieto riadky.

Trenčianske puto

Ako historik sa tejto téme venujem už desať rokov. Preštudoval som veľa dokumentov, aby som sa dostal na koreň veci. Spoločné osudy Púčika, Tunegu a Tesára sa začali písať v Trenčíne. Tunega s Tesárom tu bývali, Púčik sem dochádzal na štúdiá z Dolných Motešíc. Navyše, Púčik a Tunega ešte ako dedinskí chlapci vyrastali v Dolných Motešiciach. Všetkých spojilo trenčianske gymnázium. Zažili atmosféru tejto školy, ktorá patrila k najlepším na Slovensku. Toto trenčianske puto utužené priateľstvom ostalo trvalé a ešte viac sa utužilo v Bratislave, kam všetci traja odišli na vysokoškolské štúdiá – Púčik na medicínu, Tesár na právo a Tunega na techniku. Každý mal svoje plány o budúcom živote.

Všetko zdramatizovala vojna. Tunega s Púčikom ako vysokoškoláci navštevovali krátky spravodajský kurz, ktorý organizovala Hlinkova mládež. Púčika a Tunegu však nemožno označiť za nejakých exponentov Slovenského štátu a jeho režimu. Boli to mladí ľudia, ktorí uvažovali a konali spontánne. Front prešiel, nastal mier, ale čoskoro sa ukázalo, že v nových pomeroch je najrozhodujúcejšou politickou silou komunistická strana, hoci na Slovensku menšinová, za ktorou stála Moskva. Zosilnel tlak na Katolícku cirkev a neriešená ostala aj slovenská otázka. Dušou nespokojencov bol Štefan Chalmovský z Topoľčian, ku ktorému sa Púčik s Tunegom pridali. Išlo o zárodok protikomunistického odboja. Je dôležité, že v jednom letáku sa jednoznačne postavili za demokraciu a rovnako proti nacizmu i proti komunizmu. Práve preto, že nám svojim konaním dali vzor, práve preto, že sa neprispôsobili, ale rozhodli sa bojovať, môžem písať tieto riadky.

Po likvidácii Chalmovského skupiny orgánmi vtedajšej Štátnej bezpečnosti v decembri 1945 skončil Púčik vo väzení a neskôr v pracovnom tábore, čo mu znemožnilo ďalšie štúdium. Tunega unikal pred zaistením iba tak, že sa ukrýval. Púčik zvážil svoju perspektívu a rozhodol sa ešte v novembri 1947 odísť do exilu. V americkej okupačnej zóne Rakúska sa spojil s aktívnou skupinou, ktorá pracovala vo Viedni a v Braunau na čele s Jozefom Mikulom a Jozefom Vicenom. Vicen a Mikula začali organizovať systematickejšiu spravodajskú prácu, namierenú proti prichádzajúcemu komunizmu. Pritom postupne nachádzali podporu u americkej vojenskej spravodajskej služby. Púčik sa podujal na veľmi riskantné cesty. Celkovo sa šesťkrát preplavil na gumovom člne cez hraničnú rieku Moravu, ktorá už vtedy bola prísne strážená. Na Slovensko prinášal rôzne odkazy a kontaktoval ľudí, ktorí by mohli prichádzať do úvahy pri budovaní protikomunistickej rezistencie. Zo Slovenska odnášal okrem odkazov aj informácie, ktoré podľa neho mohli mať spravodajskú hodnotu (zisťoval náladu medzi obyvateľstvom, situáciu v komunistickej strane, správy o bratislavskom prístave). Kontaktoval sa s Tunegom, s Tesárom sa ani raz nestretol.

Uviaznutí v sieti

Tesár pracoval v Bratislave na pasovom oddelení povereníctva vnútra. Tunega u neho najprv sondoval možnosť dostať sa do zahraničia. Neskôr sa od neho dozvedel nejaké informácie o organizácii povereníctva vnútra, o pasoch, ktoré boli vydané pre agentov na falošné mená a o značkách áut, ktoré používala bezpečnosť (väčšina z týchto údajov však bola zastaraná alebo verejne dostupná). Pri jednej z Púčikových ciest na Slovensko sa vojenské obranné spravodajstvo (OBZ) od svojich informátorov dozvedelo, že chodieva na Slovensko a zistilo aj to, že sa zvykne schovávať v dome rodiny Brúderovcov vo Vajnoroch. Poslali tam svojho agenta Jána Divinca, ktorého zhodou okolností Púčik poznal z čias svojich štúdií v Trenčíne. Divinec využil známosť s Púčikom a predstieral, že s ním chce spolupracovať. Púčik mu dôveroval, a tak sa čoraz viac začal zamotávať do sietí, ktoré tkala OBZ. Ešte začiatkom januára 1949 sa Púčik chcel dostať cez rieku Moravu do Rakúska, no stav rieky to nedovoľoval. Medzitým ŠtB zaistila človeka, v prípade ktorého vyšlo najavo, že Divinec je agentom OBZ. Preto sa OBZ i ŠtB museli poponáhľať so zaistením Púčika a jeho spolupracovníkov, a to skôr, ako by sa on alebo niekto z jeho okruhu dozvedel o jeho pravom poslaní.

Púčika zaistili v dome Brúderovcov vo Vajnoroch 4. januára 1949. Krátko na to, 7. januára nasledovalo zaistenie Tunegu a dva dni po ňom aj Tesára. Dostať sa v tom čase do rúk vyšetrovateľom ŠtB znamenalo podstúpiť fyzické a psychické týranie. Situácia bola o to horšia, že na jar 1949 sa zostrila línia komunistickej strany, čo veštilo tvrdý postup. Hoci senát Štátneho súdu v Bratislave pod predsedníctvom Ladislava Breuera 21. mája 1949 všetkých troch odsúdil na doživotné väzenie, tým to neskončilo. Začala sa zákulisná hra o ich životy. K téme:

Skončili na šibenici. Spomienka na Bernarda Jaška

Prokurátor Anton Rašla sa odvolal proti rozsudku a vec sa dostala na najvyšší súd. Vybavovala sa však aj „neviditeľnou“ straníckou linkou. Bezpečnostná päťka KV KSS v Bratislave žiadala zmenu rozsudkov z doživotia na smrť. Bezpečnostná komisia ÚV KSČ v zložení Ladislav Kopřiva, minister národnej bezpečnosti, Václav Nosek, minister vnútra, Josef Pavel, námestník ministra vnútra, Štefan Rais, minister spravodlivosti, Osvald Závodský, veliteľ ŠtB a pracovník aparátu ÚV KSČ Vyškovský, tejto žiadosti 18. júla 1950 vyhovela. Preto najvyšší súd pod predsedníctvom Eugena Wagnera 16. septembra 1950 zmenil rozsudok bratislavského štátneho súdu. Je zaujímavé, no na tú dobu príznačné, že odsúdení neboli na odvolacie konanie pozvaní. Dozvedeli sa o tom v leopoldovskom väzení od spoluodsúdených, ktorí sa vrátili z odvolávacieho pojednávania v Prahe. Púčik napísal 17. septembra 1950 svojim rodičom: „Všetky sny a túžby sa rozplynuli dnešným dňom, keď som sa dozvedel túto správu. Čo môžem robiť? Spoliehať sa na vôľu Božiu a čakať ako Ona rozhodne. Mne ostáva len nádej, dúfať, že je to len skúška a že Večná Láska obráti všetko na najlepšie…“

Poslednou možnosťou zachrániť si život bola amnestia prezidenta ČSR K. Gottwalda. Po prvom údere, keď rozhodli o sprísnení rozsudku, však prišiel aj ďalší. Prezident milosť neudelil. Nezavážili prosby rodičov a súrodencov, vysoké pracovné tempo v leopoldovskej väznici, ani sľuby o inom živote po prepustení z väzenia. Do úvahy sa nebrala ani skutočnosť, že Tesár mal silné TBC pľúc a veľa života mu už neostávalo. Všetci traja čakatelia na smrť žili v napätí a obavách. Posilňovala ich však hlboká viera v Boha. Púčik takmer v každom liste z väzenia nezabudol napísať – modlite sa za mňa. Urobil to aj v poslednom zachovalom liste zo 14. januára 1951: „Vedomie, že toľko známych a príbuzných vysiela k Bohu svoje modlitby, udržuje nášho ducha v čerstvosti. A keby nebolo toho, iba zúfalstvo by nás obklopilo, najčernejší pesimizmus by opantal naše mysle ako popínavá rastlina, až by udusil nášho ducha v strašnom zúfalstve. Veď čo nás čaká? Kto nám dá odpoveď na túto otázku? Iba viera, ktorá je tým svetlom v temnote zúfalstva. Viera, ktorá sa ani prirovnať nemôže k viere prvých kresťanov, ktorí netrpezlivo čakali na meč kata alebo drápy dravej zveri.“

Po určení termínu popravy na 20. február 1951 bol vydaný pokyn na eskortu odsúdencov do Bratislavy. Súčasne boli vyrozumení ich najbližší príbuzní, aby sa prišli pred popravou rozlúčiť. Deň pred popravou všetkých troch v leopoldovskej väznici ostrihali dohola a eskortovali do Bratislavy v zelenom antone. Nasledovali posledné hodiny prípravy na smrť. Krátky čas rozlúčky s najbližšími, trávený rozhovormi, modlitbami a spevom nábožných piesní, potom sviatosť zmierenia a prijímanie. Atmosféru pred popravou zachytáva citát spracovaný na základe svedectva najbližších príbuzných A. Púčika: „Alberta do návštevnej miestnosti priviedla dozorkyňa. Bol pokojný, zmierený. Do posednej žiadosti odsúdeného na smrť napísal, že chce byť pochovaný doma, v Motešiciach. Dozorkyňa ho utešuje: ,Určite Vám vyhovejú.‘ ,Zbohom a neboj sa,‘ povedala mu sestra Veronika, keď sa lúčili navždy. Všetci plakali. Všetci okrem Alberta. Zamyslene pozrie do okna a potom s previnilým úsmevom povie: ,Tuším padá sneh. Bude mi zima, keď pôjdem na popravu.‘ Prosí ešte rodinu, aby ráno dali za neho odslúžiť zádušnú omšu. Potom je koniec návštevy.“ „Zamyslene pozrie do okna a potom s previnilým úsmevom povie: ,Tuším padá sneh. Bude mi zima, keď pôjdem na popravu.‘“

Skoro ráno, o 4.20, všetkých troch predviedli na nádvorie väznice krajského súdu. Tu ich už čakal predseda senátu Pavol Korbuly, zástupca Štátnej prokuratúry František Omelka, šéflekár MV NB Rudolf Bezák, zástupca správy väznice Jozef Polák, zapisovateľ Ondrej Pelech a kat. Sudca Korbuly po zistení, že sa dostavili všetci odsúdení, vyhlásil rozsudok Štátneho súdu z roku 1949 a Najvyššieho súdu z roku 1950. Potom odsúdeným oznámil, že ich žiadosti o milosť boli zamietnuté. F. Omelka určil poradie pri výkone trestu smrti povrazom a dal pokyn katovi, aby vykonal rozsudok. Ako prvý bol popravený o 4.25 Eduard Tesár. Za ním, o 4.50, nasledoval Anton Tunega. Posledný predstúpil pred kata Albert Púčik. Bolo 5.19. Tak – násilne a zbytočne – vyhasli životy troch mladých ľudí.

Inštrukcie o pohrebe troch popravených vydal námestník štátneho prokurátora Ján Feješ, ktorý tiež určil, kto sa môže pohrebu zúčastniť. Telesné pozostatky troch popravených pochovali dňa 21. februára 1951 do hrobov vedľa seba na Martinskom cintoríne v Bratislave. Hroby boli označené drevenými krížmi.

Mladí idealisti

Proces s A. Púčikom, A. Tunegom a E. Tesárom patrí k najdôležitejším politickým procesom na Slovensku a vôbec v celom bývalom Česko-Slovensku. Dokumentuje to počet troch vykonaných trestov smrti, celkový počet 62 obžalovaných a 48 odsúdených osôb, ale aj dosah na protikomunistickú rezistenciu doma a v zahraničí. V čase medzinárodnej i domácej plošnej ofenzívy komunizmu sa od jesene 1947 v spojení s J. Vicenom usilovali vytvoriť sieť, ktorá by získavala spravodajské poznatky a tým pomohla odhaliť skutočné ciele, zámery a praktiky komunistickej strany. Skutočná hodnota získaných informácií bola celkovo nízka a neskôr, počas vyšetrovania a súdneho konania, sa náročky zveličovala. Nešlo o spravodajstvo kvôli materiálnym výhodám, za peniaze, ale z idealizmu. Tak ako pri prvom a druhom odboji, aj tu existovala reálna nádej podpory zo strany demokratickej veľmoci – USA.

USA podporovali prvý a druhý odboj, podporili aj tretí odboj. Získané informácie mali slúžiť jednak na demaskovanie komunistických zámerov, ale aj na to, aby sa Slovensko rýchle zorientovalo a v prípade potenciálneho vojnového konfliktu vyšlo s čo najmenšími stratami. Rátalo sa aj s tým, že aktivity by mohli pomôcť vymôcť pre Slovensko rovnocenné postavenie v rámci stredoeurópskej federácie. Nebol to teda odboj robený pre Američanov a ich záujmy, ale v prvom rade odboj pre Slovensko a jeho budúcnosť. Odbojová činnosť síce bola v rozpore so zákonmi platnými vo vtedajšom Československu, no tak ako každému odboju, i tomuto išlo o zmenu existujúceho stavu, ktorému účelovo slúžili zákony. S časom sa metódy, formy i obsah tohto odboja menili a vyústili – aj vďaka obetiam Púčika, Tunegu a Tesára – do koncepcie nenásilného hnutia odporu v mene základných ľudských a občianskych práv a slobôd. Hnutie pod názvom Biela légia pôsobilo aj po smrti Púčika, Tunegu a Tesára. Tri kríže Púčika, Tunegu a Tesára sú pre nás súčasne aj tromi výkričníkmi. Dôležité je, aby ich pamiatka ostala živá a aby sme z nej mohli čerpať silu pre zápas za ideály.

Róbert Letz

Autor je profesor histórie, pôsobí ako vedúci Katedry histórie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vydal početné historiografické diela ako Odkaz živým. Prípad Albert Púčik a spol., Drahomilovaní moji! Korešpondencia Alberta Púčika 1944 – 1951, Dejiny Slovenskej Ligy na Slovensku (1920-1948) a mnohé iné.

Foto: kniha R. Letz: Odkaz živým. Prípad Albert Púčik a spol.